Ester vychází z obsáhlého precizně zpracovaného předdiplomního projektu, kde zkoumala kulturu slovenského maloměsta - její stav, její potřeby a touhy. Vydala se do terénu, vedla strukturované rozhovory, navštěvovala rozličné kulturní, někdy provizorní stánky a na základě toho si vybrala dvě případové studie – bývalé kino ve Zlatých Moravcích a již delší dobu nefungující dům kultury v Levicích.

V rámci diplomové práce autorka definovala několik stále se opakujících problémů maloměstských kulturních stánků a posléze vyvinula set architektonických operací - prostorových strategií, které jsou odpovědí na tyto problémy. Na vybraných objektech demonstruje jejich aplikaci. Zároveň se ptá: jak dosáhnout plné funkčnosti a univerzality kulturního prostoru při zachování jeho původní identity?

Zatímco ve Zlatých Moravcích jde o vestavbu sálu a drobné úpravy - autorka ponechává maximum použitelných konstrukcí; v Levicích se potýká s příliš velkým objemem stavby, který není pro nový stavební program nezbytně třeba. Proto navrhuje jeho výraznou redukci a s tím i potenciální úspory v provozu a vytápění objektu.

Práce je velmi komplexní a vyčerpávající - definuje problém, navrhuje nástroje k jeho řešení a aplikuje v případových studiích. Points proposed by supervisor: 100

Poobedie malomesta znie na prvý pohľad ako názov artového filmu. Skrýva v sebe istú dávku snovosti a melanchólie, ktorú diplomantka nesie vo svojej životnej skúsenosti. Zažila mnoho z týchto poobedí a počas svojho štúdia nadobudla potrebný odstup a perspektívu rána veľkomesta. Je pre mňa mimoriadne cenné, že sa vo svojej práci vracia „domov“, kde sa snaží pomenovať a pochopiť lokálne fenomény a prostredníctvom poznania našej profesie aj navrhnúť možné riešenia.

V rámci svojich návratov a snahy o zmapovanie zvolenej problematiky diplomantka spracovala komplexne uchopený a podľa môjho názoru aj pre jej ďalšiu prácu veľmi užitočný materiál v podobe preddiplomového projektu. Prínos preddiplomového projektu vidím v dvoch hlavných rovinách, a to v typologickej analýze objektov, dokumentovaných zručnými autorskými škicami, a v sérii rozhovorov s protagonistami lokálnych kultúrnych centier. Obzvlášť tieto interview vnímam ako zásadné pre získanie dôležitého vhľadu do danej problematiky, bez ktorého by akékoľvek ďalšie pokusy o projektovanie „zvonku“ pôsobili naivne. Spomínam si na proces kreovania konceptu rekonštrukcie kina Úsmev v Košiciach, kde boli prvé fázy projektu viac o rozhovoroch s klientmi než o samotnom kreslení. Niekde tu sa rodí synergia medzi skúsenosťou a očakávaniami investora a predstavami a ambíciou architekta.

Už v tejto preddiplomovej práci sa dá vyčítať diplomantkin zmysel pre metodickosť a systematickosť, ktorý ďalej rozvíja pri koncipovaní svojich priestorových stratégií. Na prvý pohľad by ich hlavnou devízou mohla byť potencialita univerzálneho návodu na riešenie konkrétnych architektonických zadaní, no ja v nich vidím aj inú kvalitu. Je ňou snaha autorky o vedomý popis postupov a rozhodnutí v procese návrhu, ktoré sa pri komplexnosti architektúry môžu často dostávať do prieniku a javiť sa ako univerzálne. A áno, vo výsledku môžu tvoriť repertoár stratégií a nástrojov v procese tvorby návrhu, no dôležitá je schopnosť ich pomenovať a vhodne použiť.

V predloženej práci môžeme sledovať aplikáciu týchto stratégií na dvoch reprezentatívnych typológiách kina a domu kultúry. Rozdielny charakter týchto architektúr, ako aj ich diametrálne odlišná stavebná substancia, ponúkajú dostatočný priestor na preverenie stanovených priestorových téz. Je len na prospech práce, že tento proces je vnímaný obojsmerne – niektoré priestorové stratégie boli definované až v procese návrhu a sú tak v mojich očiach autentickou reakciou autorky na konkrétne témy takéhoto zadania. V oboch prípadoch pred samotným návrhom prebieha séria asanačných zásahov, a to nielen v dispozícii, ale miestami aj na hmotovej úrovni. Tie sú nevyhnutným krokom v tektonike uvažovania pri každej rekonštrukcii, a preto sa zamýšľam, či by nemali byť tiež súčasťou definovaných priestorových stratégií.

Na záver ešte zopár postrehov a pripomienok, aby sme naplnili opodstatnenie tejto oponentúry. Pri bližšom pohľade na obe prevádzky s ohľadom na ich multifunkčnosť by som očakával väčší podiel skladových a servisných priestorov pre kulisy, stohovateľný nábytok a čokoľvek iné, čo nás momentálne nenapadne. Privítal by som načrtnutie možných scenárov využitia novonavrhovaných priestorov, rovnako ako aj väčšiu podrobnosť pri prezentovaní vkladanej konštrukcie boxu s primeranou mierou architektonického detailu. V neposlednom rade by som zvážil úpravu označenia „WC invalid“ na súčasnejší a menej stigmatizujúci názov, napríklad „bezbariérové WC“ alebo „WC pre imobilných“. To všetko sú však len drobné a ľahko odstrániteľné nedostatky v inak konzistentnej a témou aktuálnej diplomovej práci.

Ďakujem Ester za vynaložené úsilie a želám jej, aby jedného dňa, v jedno poobedie, mala možnosť využiť svoje nadobudnuté poznatky pri obnove domu, ktorý opäť raz nájde svoje miesto na mape malomesta. Prácu hodnotím známkou A a zároveň ju odporúčam k obhajobe. Points proposed by reviewer: 93