Bytostná citlivost k fenoménu vody zavedla Veroniku až do polohy angažované architektury, která je celospolečenským apelem a pokusem o kolektivní přiznání si zodpovědnosti k daru Země, Vodě. V kontextu největší zásobárny pitné vody ve Střední Evropě a reálným hrozbám jejího znehodnocení navrhuje trojici architektonických intervencí různých měřítek i míst na toku Malého Dunaje. Rozvíjí zde odvěký vztah horizontály a vertikály, a to v rovině prostorové i duchovní.

1/ MRAK – reakce na kontaminační mrak znečištění (nejen) podzemních vod jedy z Vrakuňské skládky. Manifest, výkřik do tmy, ale i možnosti odpovědí, kdy z uvědomění posvátnosti vyvěrá naděje. Sedm pádu lidstva na cestě k pokroku, sestupování a odhalování, ale i konečné povstání k činu a útěcha v hojivých silách přírody v kontextu vertikály světla i věčnosti.

2/ TEPLO – reakce na plíživé znečištění intenzivním zemědělstvím na Žitném ostrově, ale i potenciál geotermální energie z nepoužívaného vrtu. Nabídka jeho sezónního využití pro pěstování bez chemických hnojiv a lázně. V létě potřebného zázemí pro vodáky. Rozhraní říční a zemědělské krajiny vyjádřené stavěním lineárního objektu na kolmé ose k vrtu, dvě tváře hledící do dvou krajin, artikulovaný kontext v horizontále domu a vertikále vrtu.

3/ ŠTRK – reakce na těžbu štěrku, jizvu v krajině s troufale odhalenou podzemní vodou, ale i potenciál blízkosti člověka vodě při navození vztahu. Interpretace zásahu člověka do krajiny a vrstev Země pomocí uchopení kontextu kamene v horizontále i deště ve vertikále. Zpřístupnění a možnost sledování zpětného objetí přírodou. Points proposed by supervisor: 85

Posudok diplomovej práce

Diplomová práca Voda, rieka, človek autorky Veroniky Pálkovej predstavuje mimoriadne aktuálne a citlivo zvolenú tému reflektujúcu vzťah človeka k prostrediu, v ktorom žije, ako aj dôsledky ľudských zásahov do krajiny a ekologických systémov. V období klimatickej krízy a oslabovania komunitných a sociálnych väzieb nadobúda potreba tvorby priestoru, ktorý prepája človeka s prírodným prostredím i s ostatnými ľuďmi, zásadný význam.

Autorka v teoretickej časti preukázala schopnosť interdisciplinárneho uvažovania. Problematiku vody analyzuje nielen z formálneho či urbanistického hľadiska, ale aj v širších sociálnych, historických, geochemických a geomorfologických súvislostiach. Územie, do ktorého následne vstupuje návrhovými intervenciami, predstavuje historicky významnú a environmentálne mimoriadne cennú sústavu vzťahov medzi človekom a prírodou, medzi mestom a krajinou v bezprostrednom kontakte s hlavným mestom Slovenska. Pozitívne hodnotím aj analýzu environmentálnych záťaží, ktoré toto citlivé územie v minulom storočí výrazne negatívne poznačili.

Návrhová časť reaguje na identifikované problémy mimoriadne citlivými a minimalistickými zásahmi. Za osobitne hodnotný považujem práve holistický spôsob uvažovania, ktorý nehľadá veľkolepé či formálne dominantné riešenia, ale pracuje s poetikou priestoru, podporou zmyslového vnímania a komunitného života. Takýto prístup považujem za mimoriadne dôležitý pre súčasné architektonické mysleniea súčasne za dobrý základ budovania budúcej profesie. Veronika Pálková v transformácii siedmich, respektíve ôsmich studní preukázala schopnosť navrhovať architektúru s vysokou mierou citlivosti voči prostrediu a jeho prirodzeným procesom.

Ďalšou významnou témou práce je vzťah človeka k rieke, reprezentovaný návrhom pavilónu umiestneného na brehu Malého Dunaja. Autorka tu pracuje s konceptom dočasnosti a performativity v malej architektonickej mierke. Návrh preukazuje schopnosť samostatného koncepčného uvažovania, práce s prevádzkovými vzťahmi aj architektonickým detailom. Veľmi pozitívne hodnotím variabilitu objektu, ktorý v zimnom období slúži ako miesto stretávania pri prameňoch teplej minerálnej vody a v letnom období sa transformuje na zázemie pre športové aktivity spojené s riekou. Oceňujem, že autorka dokázala náročnú prevádzku sústrediť do architektonicky kultivovaného, kompaktného a zároveň realisticky realizovateľného objektu.

Poslednou intervenciou je krajinársky zásah v prostredí štrkových jazier. Tento vstup nevnímam primárne ako praktický zásah, ale skôr ako symbolické gesto upozorňujúce na potrebu regenerácie krajiny po výrazných zásahoch do jej morfológie spôsobených ťažbou štrkopieskov v meandroch Malého Dunaja. Aj v tomto prípade oceňujem mierku a zdržanlivosť návrhu, ktorý svojím charakterom naznačuje potrebu ponechať krajine priestor na prirodzený samovývoj po odchode človeka. V porovnaní s predchádzajúcich dvoch štúdiách ťahá riešenie málo za kratší koniec. Tu by som azda iba odporučil, pre zachovanie konzistentonosti prístupu, pracovať viac s pominuteľnosťou a procesuálnosťou v jeho materiálovom prevedení. 

Celkové spracovanie práce hodnotím veľmi pozitívne. Diplomová práca pracuje kvalitne so zdrojmi, citlivo narába s odborným obsahom a vhodne využíva aj odbornú literatúru presahujúcu rámec samotnej architektúry a krajinárstva. Oceňujem tiež vysokú úroveň grafického spracovania práce a kultivovaný vizuálny jazyk prezentácie.

Som presvedčený, že Veronika Pálková touto diplomovou prácou preukázala schopnosť samostatného koncepčného a kritického uvažovania v teoretickej aj návrhovej rovine, ako aj schopnosť formulovať architektonický názor v širších spoločenských a environmentálnych súvislostiach.

Diplomovú prácu odporúčam na obhajobu a navrhujem hodnotenie známkou A. Zároveň odporúčam udeliť Veronike Pálkovej titul inžinierka architektúry. Topics for thesis defence:

1. Akým spôsobom možno obnovovať narušené väzby medzi človekom, vodou a krajinou v prostredí poznačenom environmentálnou záťažou? Ako autorka vníma svoje postavanie architetky vo vzťahu k tvorbe krajinárskej architektúry?
2. Do akej miery má architektúra ambíciu prostredie formovať a do akej miery by mala vytvárať podmienky pre jeho prirodzený (samo)vývoj?
3. Ako môže architektúra podporovať kolektívnu zodpovednosť v otázkach obnovy a ochrany krajiny?

Points proposed by reviewer: 90