VUT

Přečtěte si můj příběh (pdf)

PREČO A KAM

Začiatkom štúdia na VUT som mala chuť viac a viac objavovať svet. Počas bakalárskeho stupňa som sa sústredila hlavne na školu a prácu v odbore. S nástupom na magisterské štúdium som si povedala, že keď už mám za sebou dve cesty do USA, nebude na škodu vybrať sa aj niekam inam, počas semestra a dokonca s podporou školy. A tak začalo moje rozhodovanie.

Keďže tesne pred štátnicami sa na mňa usmialo šťastie a ocitla som sa vo vzťahu so spolužiakom, chceli sme ísť na Erasmus spolu, a tak sme začali spoločne vyberať krajinu a univerzitu. Samozrejme, na krajine sme sa nezhodli, ale zhodli sme sa na tom, že nepôjdeme na jeden Erasmus, ale na dva a každý z nás si bude môcť vybrať „svoju“ krajinu. A keďže som správna „gentlewoman“, prvý výber nepatril mne.

Napriek tomu, že Lotyšsko nebola moja úplne vysnívaná krajina, bola to časť sveta, ktorú som nepoznala. V podstate mi bolo jedno, kam idem. Základom mojej motivácie bolo „niekam ísť“, spoznať novú krajinu a jej kultúru, niečo pre mňa zatiaľ neznáme.

PRED ODJAZDOM

Administratíva týkajúca sa Erasmu nie je podľa mňa vôbec náročná. Na prihlásenie som potrebovala životopis a motivačný list, oboje v angličtine. Myslím, že životopis má každý vysokoškolák už pripravený, napríklad pre hľadanie práce alebo na dobrovoľnícku činnosť, a teda jedinou úlohou je trošku ho poopraviť. A čo sa týka motivačného listu, keď má človek chuť niekam ísť, slová sa píšu samé, hlavné je byť úprimný.

Po úspešnom výbere zo strany univerzity som postupovala podľa checklistu - bolo potrebné riešiť ďalšie dokumenty. Z hosťujúcej univerzity sa mi ozvali sami a poslali mi všetky dokumenty, ktoré som potrebovala dodať, aby som od nich dostala akceptačný list. Keď má človek vypĺňať údaje o sebe samom, je to v podstate príjemné, no najväčšia „zábava“ začala pri vypĺňaní individuálneho plánu. Bolo treba osloviť garantov všetkých predmetov, ktorí ma často presmerovali na konkrétneho učiteľa či cvičiaceho, poprosiť ich o zápis do individuálneho plánu a dohodnúť sa s nimi či mi daný predmet uznajú, alebo ho budem musieť absolvovať klasicky. Blbé na tom bolo to, že do školy bol prístup v podstate zamedzený, takže som všetko riešila mailom. Keď som mala vybavené všetky „papierovačky“ a podpísanú výjazdovú zmluvu, mohla som vyraziť.

UBYTOVANIE

Prvotným plánom pre ubytovanie bolo bývanie na školskom internáte, ktorý bol súčasťou budovy, kde prebiehalo vyučovanie. To však tesne pred odjazdom pokazila správa, že počas povinnej karantény nás v priestoroch školy ubytovať nemôžu. Tak sme narýchlo hľadali nejaké ubytovanie, ktoré by sa cenovo aspoň trošku podobalo tomu internátnemu. Nakoniec sme mali svoju izbu v apartmáne, kde sa za mesiac vystriedalo sedem rôznych spolubývajúcich, od nahnevaného páru cez záhradného architekta z Nemecka po mamičku s malým synom. V susedných izbách bývali študenti z Číny a jedna pracujúca slečna z Uzbekistanu. Naša izba bola neskutočne malá, zdieľali sme jednu skriňu a so slzami na krajíčku sme spomínali na veľké stoly na Palačáku, keďže jediný stôl v tejto izbe bol tak o tretinu menší. Mali sme jednu spoločnú kuchyňu, kde okrem nás varila iba spolubývajúca z Uzbekistanu, ostatní si väčšinou objednávali jedlo z reštaurácií. Peknou náhodou bolo, že spolužiaci z Nemecka a Talianska, s ktorými sme sa najviac skamarátili, bývali v rovnakej bytovke ako my.

Keď sme sa presťahovali na internát, tiež sme mali len jednu skriňu a jeden stôl. Aspoňže tá izba bola väčšia a mali sme vlastnú kúpeľňu. Wi-Fi pripojenie bolo katastrofálne, v podstate skôr nešlo ako šlo, a tak sme sa rozhodli zriadiť si lotyšské číslo a fungovať na dátach. Pre predstavu, neobmedzené dáta v Lotyšsku, 5 GB do EÚ a 16 minút volania boli len za 13 eur (cca 340 Kč) mesačne.

Neskôr sme zistili, že na školskom internáte bývame spomedzi cudzincov iba my a ďalší dvaja Erasmáci zo Slovenska. Napríklad spolužiaci z Nemecka nemali problém platiť za izbu v zdieľanom byte 400 eur (cca 10 400 Kč), pričom internátna izba, ktorá mala po porovnaní v podstate rovnaké vybavenie, stála 114 eur (cca 3 000 Kč) na mesiac. Nuž, asi sa naša slovenská (šetriaca) nátura nezaprie.

ŠTÚDIUM

Veľkou zaujímavosťou bolo pre mňa zistenie, že na magisterskom stupni sa na Banku Augstskola predmety vyučujú v blokoch. Škola takto umožňuje študentom pracovať na plný úväzok a pomaly si budovať kariéru. Vyučovanie sme mali každý druhý týždeň vo štvrtok a v piatok večer na tri hodiny a v sobotu a v nedeľu doobeda na šesť hodín. Aj keď to znie dosť unavujúco, vôbec to tak nebolo. Tento systém ma veľmi potešil, skúšky sme mali postupne počas semestra, po ukončení bloku a v podstate sme teda nemali „skúškové“.

Hlavnou náplňou vyučovania boli diskusie, naše osobné názory, skúsenosti a príklady z praxe. Hodiny utekali rýchlo, boli zábavné, a keďže sme sa zapájali do debaty, omnoho viac sme si zapamätali. Učitelia mali veľmi príjemný, individuálny prístup. Raz sa mi podarilo jednu pani profesorku osloviť menom, pretože som nevedela prečítať jej priezvisko, a keď som sa jej ospravedlňovala, zhodnotila, že ju tak kľudne môžem oslovovať aj naďalej.

Na vyučovaní sme sa zúčastňovali osobne počas prvého mesiaca nášho pobytu, potom bolo kvôli korone prezenčné vyučovanie zrušené a mali sme hodiny online. Ešteže sme do tej školy chodili osobne, inak by sme si pravdepodobne nenašli žiadnych kamarátov a hodiny v online forme neboli vôbec také zábavné a príjemné.

FINANCIE

Čo sa týka financií, pokiaľ vie človek variť a nechodí každý deň do reštaurácie, nemá problém vyžiť z grantu, ktorý univerzita poskytuje. Keďže sme cestovali, mali sme trošku vyššie výdavky, ale určite to stálo za to. Telefón a ubytovanie už som spomínala, a čo sa týka MHD, tým, že sme bývali priamo v škole bolo pre nás výhodnejšie kupovať 20 hodinových jázd za 5 eur (cca 130 Kč) ako mesačník za 16 eur (cca 420 Kč).

JAZYKY

Aj keď by si človek myslel, že nebude mať problém sa dorozumieť v angličtine, bohužiaľ to tak nebolo. Veľmi rýchlo sme si uvedomili, že po lotyštine bola najpoužívanejším jazykom ruština, takže keď som sa na internáte snažila vysvetliť pani upratovačke, prečo nám neodteká sprcha, spustila na mňa niečo po rusky a hľadiac na môj nechápajúci výraz, jediné, čomu som rozumela, bolo jej zhodnotenie „ty nepanimaješ“. Takže je fajn byť pripravený aj na takéto situácie a nebyť prekvapený z toho, že niekedy človek so svojim rodným jazykom pochodí viac ako s angličtinou.

VOĽNÝ ČAS

V Rige človek nájde na každom rohu menší či väčší park, kde sa môže poprechádzať. Zaujímavosťou je, že niektoré z parkov sú zároveň cintorínmi, takže občas som mala na takých miestach zmiešané pocity. Počas prechádzok sme vždy objavili novú kaviarničku, no najväčším zážitkom bol bar v štýle Harryho Pottera s názvom Black Magic, kde mali vynikajúcu horúcu čokoládu. Riga má tiež vlastnú sochu slobody, ktorá symbolizuje jednotu, slobodu a nezávislosť. Podobne ako v Brne pod hodinami na Českej je „meeting point“ pri Laima clock, ktoré stoja blízko tejto sochy.

Keď nám naše zahraničné koordinátorky rozprávali o Lotyšsku, zhodnotili, že je náročné v Lotyšsku nájsť rodeného „Rigovčana“. V Rige ako hlavnom meste je, pochopiteľne, najviac pracovných možností a ľudia z celého Lotyšska tam dochádzajú za prácou. Nie je teda vôbec divné, že cez víkend je mesto prázdne, pretože všetci chodievajú na vidiek.

Čo sa týka Lotyšska ako takého, má veľa národných parkov a pláží. Hory by tu človek hľadal ťažko, Lotyši o krajine hovoria, že je „plochá ako palacinka“. Čo sa ale týka prírodných úkazov, zaujímavou informáciou je, že v meste Kuldīga sa nachádzajú najširšie vodopády v Európe.

Napriek tomu, že sme v podstate nemali možnosť cestovať do iných krajín, naše cestovateľské zážitky sú viac než bohaté. Určite sú v Lotyšsku okrem týchto aj ďalšie krásne miesta, ktoré môžeš vďaka takýmto výmenným programom objaviť aj ty.